Dlhodobo mám pocit, že spôsob, akým reagujeme na teroristické útoky, teroristom priamo nahráva. Nevedome im pomáhame napĺňať ich stratégiu. Cieľom teroristov totiž nie je raz za čas spôsobiť tragickú, násilnú smrť niekoľkých desiatok „neveriacich“. To je len prostriedok k cieľu a tým cieľom je moc. Ich ciele sú politické a nástrojom nie je ani tak násilie, ako strach z násilia, ktorý nás opantáva. Tak, ako Simon Jenkins v britskom Guardiane uviedol, „hrozbou pre Európu nie je terorizmus, hrozbou je spôsob, akým naň reagujeme.“
Teroristi chcú útokmi dosiahnuť spoločenský rozkol, radikalizáciu, nedôveru k inštitúciám, nedôveru ľudí k sebe navzájom a v konečnom dôsledku rozpad hodnôt a systému, v ktorom fungujeme. Chaos a rozpad systému vytvorí podmienky, ktoré radikálom vyhovujú a otvárajú im dvere k získaniu moci.
Teroristi však tieto ciele nedosiahnú samovražednými útokmi, tie samy o sebe nestačia. Teroristi nemajú na to, aby nám zobrali územie, nezničia naše armády, nezvrhnú naše vlády, nepoložia naše ekonomiky ani nevyvraždia národy. Skutočná hrozba sa skrýva v reakcii, ktorú tieto útoky v spoločnosti vyvolajú. Strach. Nedôveru a nenávisť voči menšinám, cudzincom. Túžbu ľudí po jednoduchých riešeniach. Nástup radikálnych strán do politiky. Postupný rozpad demokracie a slobody v mene bezpečia a istôt. Radikalizáciu spoločnosti. Hranica toho, čo si človek dovolí na internete, ale aj na verejnosti povedať, sa za posledné roky rapídne posunula. Rasistické, nenávistné vyjadrenia, výzvy k násiliu, vyhrážky a xenofóbia sú na dennom poriadku. Zdá sa, že stratégia teroristov pomaly, ale isto slávi úspechy.
Prečo robíme presne to, čo teroristi chcú a v čo dúfajú? Prečo politici a média šíria hystériu, keď by mali robiť presný opak? Za posledných 10 rokov zahynulo v teroristických útokoch v Európe okolo 450 ľudí. Možno to bude cynické,ale viac ľudí sa pravdepodobne za to isté obdobie zabilo pošmyknutím sa na mydle vo vani. Mnohonásobne viac ľudí zasiahol blesk, ani nehovoriac o obetiach automobilových nehôd. Možno si poviete, že porovnávam neporovnateľné. Ale naozaj? Ľudský život vyhasol, či už bol dôvod smrti dopravná nehoda, alebo výbuch nastraženej nálože. Aj jedna aj druhá smrť prišla predčasne, bola zbytočná a spôsobila neutíchajúcu bolesť medzi blízkymi. Ale ak prežitie našej spoločnosti neohrozujú dopravné nehody, prečo by ju mali ohroziť útoky teroristov? Tisícky obetí automobilových nehôd ročne nám nebránia bez strachu nastúpiť každé ráno do auta a ísť do práce. Desiatky obetí teroristických útokov ročne nám ale bránia vnímať moslimov bez strachu, bránia nám v podpore umiernených politikov a napríklad aj v solidarite voči utečencom, ktorých by mnohí najradšej bez mihnutia oka nechali zomierať na mori a za hranicami Európy – len aby sme nezvýšili mieru rizika útokov na domácej pôde.
Prečo je tam ten rozdiel? Dôvodom je ľudská prirodzenosť, naše zvieracie pudy a s tým aj teroristi kalkulujú. Teroristický útok na rozdiel od automobilovej nehody v nás vyvolá hlboko zakorenený strach z neznámeho a nedôveru voči odlišnosti, ktorú sme zdedili po našich zvieracích predkoch. Keby sme ale konali len na základe týchto pudov, nikdy by sme nevybudovali funkčnú spoločnosť. Našťastie dnes už na rozdiel od opíc máme racionálne mysle, ktoré nám umožňujú analyzovať problémy a aj v momentoch paniky a strachu konať uvážene. Zo skúsenosti vieme, že väčšinou prežije ten, kto v momente nebezpečenstva zachová chladnú hlavu a hľadá východisko, nie ten, kto podľahne panike a koná pudovo.
Teroristické útoky sa budú diať aj naďalej. Tým si môžeme byť viacmenej istí a pravdepodobne na tom ani veľa nezmeníme. Zmeniť ale môžeme našu reakciu, ktorou eliminujeme jedinú skutočnú hrozbu terorizmu pre našu kultúru. A ako na to?
Musíme sa zamyslieť nad tým, akú reakciu v nás chcú teroristi vyvolať a zareagovať presne opačne. Adekvátna reakcia na útoky je zachrániť životy ťažko zranených, uctiť si pamiatku a trúchliť za tými, ktorých životy vyhasli. Následne chytiť a potrestať páchateľov, rovnako ako to robíme v prípade iných masových vrahov. Nemeniť žiadne zákony, neobmedzovať občianske slobody a neprenasledovať moslimov. Vrátiť sa k bežnému životu čo najskôr a vytvoriť atmosféru stability, v ktorej môžu politici, diplomati a bezpečnostní analytici bez tlaku verejnosti hladať riešenia problémov Blízkeho východu, Severnej Afriky a vyčlenených moslimských komunít v Európe. Cieľom by malo byť postupne odstrániť zdroje radikalizmu, nie reagovať hystericky len na jeho následky.
Skúste si predstaviť svet, v ktorom by američania po 11. septembri zareagovali úplne inak. Nevyhlásili by vojnu terorizmu, nenapadli by Irak a Afganistan. Neschválili by Patriot Act a neminuli trilióny dolárov na vojnové výdavky. Naopak, posilnili by len bezpečnosť, pracovali s blízkovýchodnými režimami na dolapení organizátorov útokov, aktívnou zahraničnou politikou by pracovali na odstraňovaní chudoby, nezamestnanosti a radikalizmu v kľúčových oblastiach sveta. Čo by sa stalo? Pozrite si svetové štatitiky teroristických útokov pred inváziou do Iraku a po nej. Tam nájdete odpoveď. Zopár diktátorov by sa pravdepodobne stále držalo pri moci, ale svet by bol lepším miestom a stovky tisíc ľudí v Sýrii a ďalších častiach sveta by dnes bolo stále nažive. Pravdepodobne by k súčasnej migračnej kríze nikdy nedošlo. Násilie a neprimeraná reakcia splodili nekonečne väčšie zlo, než aké sme tu mali predtým. Neurobme znovu tú istú chybu. (To všetko hovorím ako človek, ktorý plne podporuje naše členstvo v NATO, EÚ a všetko čo s tým súvisí. Len som kritický do vlastných radov).
Ak budeme po internete šíriť nenávisť, vypisovať hejty, vyzdvihovať všetko to, čo nás od moslimov (ale aj Rómov, homosexuálov a ďalších menšín) odlišuje na úkor toho, čo nás spája, ak budeme vo voľbách podporovať radikálov a veriť tým, ktorí sľubujú jednoduché riešenia, ak budeme volať po pomste a hádzať všetkých do jedného koša – hráme islamským radikálom do karát. A ktokoľvek, kto sa našiel v týchto predošlých štyroch riadkoch - mám pre vás zlú správu: Napomáhate teroristom napĺňať ich ciele. Stávate sa súčasťou problému, nie jeho riešením. Ste spolupáchatelia, aj keď si myslíte, že vaše úmysly sú počestné. A ohrozujete mňa, moju rodinu a moju krajinu oveľa viac než islamskí teroristi.
Na to, aby teroristi dosiahli svoje ciele, potrebujú našu pomoc, našu súčinnosť. Bez nej sú odsúdení k neúspechu. Takže ako sa k tomu postavíme?
