Za prvé, multikulturalizmus nie je politika. Je to ideál. Predstava, že ľudia 21. storočia spolu môžu žiť v mieri aj napriek vzájomným rozdielom, náboženským, kultúrnym, ekonomickým a iným. Pri napĺňaní ideálu, môžeme uplatniť rôzne politiky a tie naše zatiaľ asi nie sú celkom úspešné. Každopádne, tak ako každý ideál, aj multikulturallizmus je cieľom, ktorému sa môžeme maximálne priblížiť, ale nikdy ho celkom nedosiahneme. Vždy sa nájde zmrd, ktorý z vlastného zúfalstva bude potrebovať obviniť niekoho iného a bude ochotný kvôli tomu aj zabíjať.
Za druhé, spoločným menovateľom teroristických útokov nie je odlišná kultúra, ani náboženstvo. Viem, svet je komplikovaný a my si ho potrebujeme na každom kroku zjednodušovať, aby sme vôbec mohli normálne existovať. Je to prirodzené a nevyhnutné. V tomto konkrétnom prípade nám to aj pomáha identifikovať vinníka a nasmerovať náš hnev a strach na nejaký konkrétny cieľ. Ale zúžiť príčiny terorizmu na Islam, na to by sme museli odignorovať obrovskú fúru faktov. Je to mentálne cvičenie, ktoré by mal odmietnuť ktokoľvek, kto sa pýši racionálnou mysľou. Nezabúdajme, že jeden z najväčších teroristických útokov v Európe za posledné dekády spáchal kresťan. Keby som chcel byť radikál, nájdem inšpiráciu rovnako v Biblii, ako aj v Koráne. Útoky na školách v Amerike nemajú s vierou vôbec nič spoločné. Za akt teroru, nikdy nie je zodpovedná len odlišná viera páchateľa alebo jeho odlišný pôvod. Nikdy. Vždy ide o kombináciu faktorov od chudoby a nezamestnanosti, cez sociálne vylúčenie, problémy v rodine, nedostatok vzdelania až po psychické poruchy alebo závislosť. Som za to, aby sme miesto vyhlásení o zlyhaní multikulturalizmu cieľavedomejšie odstraňovali práve tieto patologické spoločenské javy. Ak by sme minimalizovali všetko vyššie uvedené a ostal by nám ako faktor len viera a kultúra, trúfam si povedať, že terorizmus by neexistoval.
Za tretie, voči multikulturalizmu reálne neexistuje iná alternatíva. Rád by som počul návrhy tých, ktorí multikulturalizmus zavrhujú – ako teda ďalej? Ako v globalizovanom svete zastaviť presuny ľudí a zabrániť spolužitiu odlišných kultúr? A chceme to vôbec? Ako by taký svet vyzeral? Ja si osobne už ani neviem predstaviť, že by som žil v spoločnosti, ktorá robí všetko preto, aby ostala uzatvorená do seba, v záujme vlastného bezpečia. A nepripomína nám to niečo? Snahy o vytvorenie homogénnych štátov, jasne ohraničených, jeden štát... jeden národ...
Možno sme už zabudli, ale nie je to tak dávno, čo nám podobné problémy ako dnes náboženský radikalizmus, spôsoboval radikálny nacionalizmus. Pardon opravím sa – spôsobil nám o niečo väčšie problémy, než terorizmus súčasnosti. Spôsobil dve svetové vojny s desiatkami miliónov obetí a jeho šialenstvo sa rozšírilo do celého sveta. Napriek tomu dnes v Európe žijeme v jednom spoločenstve, v bezprecedentne dlho trvajúcom mieri, priemerný mladý Európan ma kamarátov minimálne z piatich rôznych krajín a nepriateľstvo Francúzska s Nemeckom, ktoré kedysi diktovalo tón medzinárodnej politiky, je dávno mŕtve. Dnes tieto dve krajiny spoločne stoja na čele zjednotenej Európy. Potrebovali sme ale viac ako 70 rokov, kým sme sa zo zákopov svetových vojen dostali až tam, kde sme dnes. Aj vtedy si ľudia mohli povedať...“Ach, myšlienka, že národy Európy môžu vedľa seba existovať v mieri a vzájomnej dôvere očividne zlyhala, boli sme naivní. Dejiny posledných storočí sú toho dôkazom.“ A v takom roku 1943 by to bolo pravdivejšie tvrdenie než to dnešné o zlyhaní multikulturalizmu. Namiesto toho si ale vtedajší lídri a vtedajšie spoločnosti vytýčili práve tento cieľ. Napriek tomu, že ich história opakovane presvedčila o nemožnosti jeho dosiahnutia.
Ak ako Európania budeme mať za cieľ žiť v spoločnosti, kde rozmanitosť je bohatstvom a nie problémom, budeme v takej spoločnosti žiť. Je to len otázka času. Možno 50 rokov, možno 100. Ale história nám ukázala, že sa to dá a že sa jedného dňa pozrieme dozadu na dnešnú dobu ako na lekciu z hodín dejepisu. Jediný spôsob ako môže myšlienka multikulturalizmu zlyhať je, že ju vedome opustíme.
Ale možno som naozaj len naivný. Ak aj áno, tak potom som rád, že lídri povojnovej Európy boli podobne naivní.
